Je svieže ráno nového dňa. V celom sídle vládlo pokojné ticho a jedinou osobou, ktorá je takto skoro už na nohách je Grófka. Stojí pri najväčšom okne s výhľadom na svoju záhradu. Stojí tam ako socha pokým nezačuje cupotanie ladného kroku na chodbe . Vystihne správny moment a z hurónskym hlasom zajačí.

– “ Mabel ! Mabel poďte sem !“

– „Áno pani už idem !“

Mabel bola osobnou slúžkou pani Grófky. Jej vrtochy zvládala s úsmevom a porozumením. Bola mladá a potrebovala túto prácu.

– „Potrebujem aby ste po raňajkách zašli za Barónom a odovzdali mu moje pozvanie na dnes večer .“

– „Za presne tamtým Barónom ? “ Ukázala priamo na stred záhrady kde stál Barón a šarmantne sa na nich díval bez mihnutia oka.

Grófkin hlas opäť začal stúpať a jej tvár sa zamračila

– „Áno. Nepatrí sa aby dámy naháňali pánov, ale toto už presahuje všetky hranice a musím konať !“

– “ Isteže pani. Ako rozkážete pani.“

Mabel sa úctivo uklonila a odišla rezkým krokom do kuchyne. Cestou rozmýšľala či sa Grófka nezbláznila a či má riskovať jej hnev ak by jej povedala svoj názor.

Blížil sa už obed a Mabel  pri tej všetkej práci zabudla na svoju rannú úlohu. V práčovni k nej podišla iná slúžka s oznamom od Grófky-  že si žiada aby za ňou urýchlene prišla. V tom momente Mabel skrslo v hlave na čo zabudla a prepadla ju panika. Po chvíli sa spamätala ale triaška ju neprešla a tak bežala po schodoch s pocitom ako keby jej telo nebolo jej a rozmýšľala čo povie svojej Pani.

Zaklopala na dvere a zhlboka sa nadýchla a vstúpila do miestnosti.  – „Som tu ako ste chceli Pani.“ Povedala rozvážne.

Grófka ako už tradične stála pri okne a ani sa neotočila keď Mabel oslovila so slovami – “ Výborne. Prejdime rovno k veci. Povedzte mi, na čo ste dnes zabudli ? “

– “ Odovzdať vaše pozvanie Barónovi, pani Grófka. “

– “ Máte ho pri sebe ? “

Mabel chytro začala prehmatávať vrecká svojej rovnošaty a jasne odpovedala – “ Áno, mám ho tu.“

– “ Výborne. Teraz chodte za Barónom a odovzdajte mu pozvánku . Tentokrát na Vás osobne dohliadnem z tohoto miesta. “ Ako to dopovedala otočila sa a jej tvár neznačila vôbec nič. Bola ako socha.

Mabel trielila cez celé sídlo, dole schodmi, cez halu a von do záhrady kde prebehla po bielom štrkovom chodníku  ku fontáne kde stál samotný Barón. Posledné metre už spomalila pri myšlienke že ju sleduje Grófka. Vydýchala sa , upravila a pristúpila k Barónovi. Ten už čakal s otvorenou dlaňou a tak mu len pozvánku podala do ruky. Chvíľu sa na seba mlčky dívali. Mabel ukončila stretnutie úklonom a vrátila sa naspať do sídla.

Prešlo pár dní a Mabel bola rada, že Pani jej už nedáva nezmyselné úlohy. No nemohla si nevšimnúť jej zármutok a prchkú náladu v poslednej dobe a tak sa jej milo spýtala.

– “ Trápi Vás niečo Pani ? “

Grófka bola ticho, ale vyzerala, že sa snaží niečo vysloviť len sa jej to nedá. Mabel jej dala čas lebo vedela, že sa už čoskoro dozvie koreň problému.

-“ Ide o Baróna. “ Vyjadrila so zlomeným hlasom . “ Neprišiel. “

Mabel neverila vlastným ušiam a dokonca na túto správu reagovala s absolútnym prekvapením v tvári. Na jej šťastie ju Pani nevidela, ale na jej nešťastie sa žiaľ otočila keď sa zasmiala.

-“ Ako sa opovažuješ ty nehanebné dievčisko ! “

Mabel onemela a tvár jej zaliala červeň.

-„Ale ale …ja som to tak nemyslela.“ Dodala s plačlivým hlasom.

-“ Zmizni mi z očí. “ Povedala pomedzi zuby Grófka.

Slúžka zarmútene odišla do svojej izby kde čakala kým jej neprídu oznámiť, že o jej služby už nie je záujem. Mabel čakala do rána a nikto neprichádzal. Zaspala a prebudila sa až pred obedom na strašný krik a buchot. Vyšla zo svojej izby a celá zdesená videla pobehovať personál hore dole po sídle. Spýtala sa inej slúžky o čo ide.

-“ Prepáč mohla by si mi vysvetliť čo sa tu deje?! “ Schytila Mabel okoloidúce dievča za ruku .

-“ Ty o tom nevieš ? “ Zdesene ju okríkla a pokračovala keď Mabel neodpovedala.  “ Poď ! “ A strhla ju so sebou a bežali von do záhrady.

Mabel už z diaľky videla, že Barón leží vo veľkej červenej mláke. Ako pristupovala bližšie všimla si, že tá mláka sú hodvábne červené šaty. Áno, v tých šatách bola oblečená Grófka.

Mabel stála nad nehybným telom a len pre seba si povedala, “ Ona to myslela úplne vážne.“ Toto počula iná služobná a spýtala sa jej.

– “ Ty si o tom vedela ? “

-“ Ja som si myslela, že žartuje….keď mi dávala absurdné úlohy. “

-“ Bola pridlho sama a osamelosť jej zatemnila myseľ a tak sa rozhodla zamerať na muža, ktorého lásku nepocíti. Ktorého môže zmeniť a vdýchnuť mu život. Muža, ktorý ju neodmietne a ktorý bude iba jej …“

Tu jej do reči skočila Mabel,  “ Veď mohla mať koho len chcela. Normálneho živého človeka.“

-“ A vidíš predsa si vybrala sochu vo fontáne. “